Vďačnosť: prečo vďačnosť lahodí duši a ako sa dá naučiť byť vďačný

Čo je vďačnosť?

„Ďakujem“ je jedným z prvých slov, ktoré rodičia učia povedať svoje deti. Obyčajne ho hovoríme automaticky, nelámeme si nad ním hlavu, jednoducho ho vyslovíme ako odpoveď na láskavosť, ktorej sa nám dostalo. Každý tiež pozná aj ten nevýslovný pocit šťastia, keď sa mu splní želanie, po ktorom dlho túžil. Tento pocit však často odchádza rovnako rýchlo ako prišiel. Okrem tohto spontánneho druhu vďačnosti existuje aj zásadnejší typ vďačnosti: Tá zásadná vďačnosť prekračuje hranice okamihu a týka sa nášho základného postoja k samotnému bytiu. „Kde jestvuje vďačnosť, tam vzniká aj pokojné prijatie života. Cítime sa bezpečne, prepojene a hlavne sa cítime doma. Vďačnosť vytvára trvalý pocit šťastia, ktorý sa nevytratí ani vtedy, ak sa nám v niečom nedarí alebo keď sú životné búrky intenzívnejšie,“ vysvetľuje Michael von Brück. Teológ, zenový a jogový majster sa touto témou podrobne zaoberal.

Čo sa deje v mozgu, ak sme vďační?

Tomuto aspektu sa venuje psychológia a od roku 2000 priniesla prostredníctvom mnohých štúdií dôkazy, že vďační ľudia sú zdravší, zažívajú menej stresu, úzkosti a osamelosti, viac sa venujú športu a vo všeobecnosti pociťujú väčšiu radosť zo života. Sú na to aj dobré neurologické dôvody: Keď myslíme na krásne veci, za ktoré sme vďační, aktivuje to činnosť hypotalamu. Táto oblasť mozgu je zodpovedná za zvládanie stresu, spánok a kontrolu metabolizmu. Okrem toho sa pri pocite vďačnosti uvoľňuje neurotransmiter dopamín. Takzvaný „hormón šťastia“ je spojený aj s odmeňovaním. Stále to však nie je všetko: pravidelné trénovanie vďačnosti dokonca podľa výsledkov štúdie na základe skríningu mozgu na Univerzite v Indiane spôsobuje trvalé zmeny na mozgu. Testované osoby vykazovali zvýšenú aktivitu v prefrontálnej čiže čelovej mozgovej kôre, v oblasti mozgu, ktorá zodpovedá za učenie a rozhodovanie. Tieto zmeny na mozgu zvyšujú citlivosť na budúce zážitky vďačnosti. Vďačnosť preto priťahuje ešte viac vďačnosti. Vedci tiež predpokladajú, že vďační ľudia sú pozornejší aj v tom, ako svoju vďačnosť vyjadrujú. Platí teda, že čím sme vďačnejší, tým sme sociálne uvedomelejší voči svojmu okoliu – a to okolie potom pociťuje ešte väčšiu vďačnosť. Jednoducho jedna pozitívna vzostupná špirála.

Prečo je pre nás častokrát tak ťažké vyjadriť vďačnosť?

Všetky tieto pozitívne účinky na naše fyzické a duševné zdravie, no nebolo by úžasne praktické, keby sa vďačnosť dala len tak predpísať na recept? No také jednoduché to veru nie je. Čisto evolučný koncept - ľudský mozog je naprogramovaný tak, aby vnímal predovšetkým negatívne veci, stavy ohrozenia a to za účelom prežitia. Teplo domova, plná chladnička a nežný bozk na rozlúčku sa potom javia ako samozrejmosť. Namiesto toho sa sústredíme na to, že mešká autobus, že sme si zabudli nabíjačku alebo že sme sa obliali kávou. Okrem toho nás vďačnosť vedie k tomu, aby sme sa pozreli do očí svojej zraniteľnosti. Sme závislí od svojich blízkych, tí na nás vplývajú a my nad ich vplyvmi nemáme kontrolu. Uvedomenie si tejto skutočnosti môže vyvolať v človeku vnútorný vzdor - najmä v spoločnosti dnešného moderného západného sveta, ktorá je tak silne charakterizovaná individualizáciou. Pretože tam, kde prevláda názor, že všetko musíme dosiahnuť sami, uznanie a ocenenie zrazu stráca na význame. Prehnané venovanie času virtuálnym a digitálnym médiám ide tiež na ťarchu emocionality a prepojenosti. Dať pocitom zelenú a otvoriť sa druhým často nie je také jednoduché. „A to je veľký problém, pretože vďačnosť v konečnom dôsledku znamená schopnosť nadviazať vzťah a dotýka sa nás ako emócia hlboko v našom vnútri,“ hovorí Michaela Legl-Bruckdorf. Psychoterapeutka pracuje s metódami psychodrámy a pozitívnej psychológie.

Ako sa naučiť byť vďační?

Všímavosť

Predpoklady pre vďačnosť by teda mohli byť aj lepšie. Avšak nejaká tá nádej by tu bola: „Aj keď je to pre niektorých ťažšie a pre iných ľahšie, dá sa naučiť byť vďační,“ povzbudzuje teológ von Brück. Podľa neho sa cesta k vďačnosti začína užasnutím. Je to o ochote prechádzať životom s otvorenými očami a o pripravenosti nechať sa prekvapiť aj maličkosťami a dovoliť spontánnej radosti, aby zaplavila našu dušu. Stručne povedané: chce to viac všímavosti. Ďalším krokom je opakovanie si blažeností: „A nemusia byť len fyzické, pokojne si vybavme hocikedy aj to, čo nám potešilo dušu. Keď si vyvoláme spomienky a prežívame ešte raz každý detail, stimulujeme tým aj vďačnosť,“ vysvetľuje von Brück. „To je princíp vizualizácie, ktorý sa môžeme naučiť a praktizovať ho v každodennom živote.“
Tip redakcie: tu je šesť jednoduchých krokov k „vision board“. Spomienky môžeme využiť aj vtedy, keď sa pozeráme dozadu na menej príjemné zážitky a chceme sa zmieriť s minulosťou: „Naše spomienky z minulosti sa nám v mnohom miešajú s prítomnosťou. To znamená, že svoje spomienky dokážeme formovať,“ vysvetľuje von Brück. „Nejde to však len tak samo od seba, je to práca.“ Najdôležitejšou lekciou v oblasti vďačnosti je, že ju nemožno získať raz a navždy. „Ak netrénujem svoju myseľ a tiež svoje svaly, ochabnú. Rovnako je to aj s vďačnosťou. Ak nechcete, aby zakrpatela, musíte ju trénovať,“ hovorí teológ.

Náboženstvo a spiritualita

Jedným z cenným zdrojov vďačnosti môže byť práve náboženstvo. Štúdie ukazujú, že veriaci ľudia sú vďačnejší ako ateisti. A niet sa čo čudovať: rituály vďačnosti zohrávajú hlavnú úlohu vo všetkých náboženstvách. Tí, ktorí sa pravidelne modlia, majú jednoducho možnosť vyjadrovať vďačnosť častejšie. Okrem toho religiozita stimuluje k prepojeniu s niečím, čo je väčšie než sme my sami. „Umožňuje takzvané peak experiences: stavy vedomia veľkej otvorenosti a vnímavosti, stavy, aké zažívame aj v prírode, v erotike a v umení,“ opisuje Michael von Brück. „Zrazu sa nám otvorí horizont: Život je viac ako len moje každodenné úsilie. Cítime sa hlboko prepojení s prírodou, so svetom okolo nás.“ Vďaka takýmto vrcholových momentom môžeme nájsť vo svete zmysel a spustiť tak rozvoj hlbokej vďačnosti, ktorou neotrasú ani zemetrasenia v čase ťažkých chvíľ. Tí, ktorí sa necítia byť príslušníkmi žiadnej konkrétnej viery, sa môžu stať otvorenejšími prostredníctvom spirituality. „Rozumiem pod tým aktívne zaoberanie sa vedomím o sebe samom. Do miery, do ktorej naše vedomie otvára náš vlastný potenciál, rastie vďačnosť za tieto obrovské príležitosti, ktoré si v bežnom každodennom živote ani neuvedomujeme,“ hovorí von Brück. K tomu môžu prispieť meditácie, joga a dychové cvičenia.

Pozitívna psychológia

Mnoho cvičení vďačnosti bolo vyvinutých aj konceptom pozitívnej psychológie. Psychoterapeutka Michaela Legl-Bruckdorf rada pracuje s denníkom vďačnosti alebo zoznamom vďačnosti: „Takéto cvičenia všímavosti nám pomáhajú vnímať krásne veci a sústrediť sa na maličkosti.“ Alebo listy vďačnosti: Podľa jednej štúdie, aby mali takéto listy pozitívny účinok, nie je nutné ich ani posielať. Odpoveď na otázku „Za čo možno byť vďační?“ však nie je vždy taká jednoduchá. Ak sa človek dostane do víru negatívnych myšlienkových pochodov, psychoterapeutka odporúča zamyslieť sa nad realitou a preveriť, či sa zakladá na realite: „Položte si otázku: „Budem sa s týmto zaoberať aj keď budem mať 80 rokov?. Humor a najmä smiech dokážu krásne zabojovať so zlosťou. Známa akademička šťastia Sonja Lyubomirsky z Kalifornskej univerzity v Riverside však odporúča, aby sa cvičenia vďačnosti v prípade vážnych duševných ochorení praktizovali výhradne pod odborným dohľadom. Vďačnosť totiž nie je niečo, čo sa dá vynucovať: Horúčkovité hľadanie niečoho pozitívneho, čo by ste sa dalo zapísať do denníka vďačnosti, môže človeka dostať pod tlak. Ak je niekto naozaj odkázaný na značnú podporu iných, môže sa dokonca cítiť voči svojmu okoliu za prijatie pomoci previnilo, namiesto toho, aby prejavil vďačnosť. Psychoterapeutka Michaela Legl-Bruckdorf tiež svojim klientom odporúča, aby sa o seba starali: „Dobrá strava, dostatok odpočinku a pohybu – kto o seba dbá, vďačnosť sa u neho rozvíja lepšie.“ Mnohí jej klienti uvádzajú, že trávenie času v prírode a kontakt so zvieratami im dodáva pocit väčšej vďačnosti. Alebo stretnutie s niekým, s kým sa osud nehral a nadelil mu na plecia poriadne bremeno.

Ako pociťovať vďačnosť v kríze?

Ak ľudia, ktorým osud nadelil rany nezúfajú, ale naopak, idú im tvárou v tvár a vychádzajú z kríz ešte silnejší, vedci hovoria odborne o posttraumatickom raste. Popri reziliencii v ňom zohráva kľúčovú úlohu aj vďačnosť: „Ponúka ochranu pred následkami traumy a je tiež mechanizmom zvládania. Nie je však primárnym terapeutickým cieľom,“ hovorí psychoterapeutka Michaela Legl-Bruckdorf. Prvými krokmi sú stabilizácia a určitá psychoedukácia s cieľom objasniť, čo sa vlastne počas traumatizácie deje. „Potom ide o to, aby si klienti v sebe rozvíjali sebasúcit. K pocitu vďačnosti máme ešte ďaleko,“ hovorí Legl-Bruckdorf. Priznať si bolesti, hnev a sklamanie je základným predpokladom následného zvládnutia situácie, presne ako to poznáme zo smútkovej terapie. Dôležité je tiež rozlišovať: „Nikto nepovie: ‚Som vďačný za samotný zážitok traumy‘. Ale môžem byť vďačný za to dobré, čo z nej vzišlo. Za podporu mojej rodiny. Alebo za to, že som v sebe vyvinul silu to všetko prežiť,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Úlohou psychoterapie je posilniť fokus na tieto vnútorné a vonkajšie zdroje. Takto je možné jemne a pomaly začať integrovať skúsenosti do vlastnej biografie a nájsť zmysel osobného rozvoja. Psychoterapeutka sa odvoláva na japonské keramické umenie kintsugi: „Aj keď je niečo rozbité, z úlomkov môže vzniknúť niečo krásne.“ Toto prehodnocovanie, hľadanie zmyslu, nie je v podstate nikdy úplne uzavreté. „Vďačnosť nie je len pocit, ale aj uvedomenie. Vo všetkých veciach, ktoré sa nás dotýkajú a ktoré nás menia a formujú, zanechávajú na nás stopu, sa spája poznanie a cit,“ vysvetľuje teológ Michael von Brück. „Poznanie sa však nikdy nezavŕši - pretože nikdy nemožno úplne preskúmať všetky možné súvislosti a dôvody, prečo je niečo také, aké to je.“
Pestovanie vďačnosti je preto životnou úlohou, ktorá nie je vždy jednoduchá a predstavuje pre nás mnohé výzvy. Ale stojí to za to, sľubujeme.